KONTEXT 1: Ekonomická migrácia v podstate vzniká na základe dopytu štátov, ktorí migrantov a migrantky potrebujú. Oni a ony na dopyt povedia áno, lebo sa chcú mať lepšie. Povojnová obnova populačne aj materiálne zdecimovaných krajín a následné obnovenie a oživenie priemyslu, poľnohospodárstva a medzinárodného obchodu otvorili novú kapitolu dejín ľudskej migrácie. Nedostatok pracovnej sily v rýchlo sa zotavujúcej západnej Európe a Severnej Amerike vyústil do aktívnych náborových kampaní na získavanie zahraničných robotníkov a robotníčok (niekedy označovaných ako gastarbeiteri).
Najskôr najímali krajiny západnej Európy pracovníkov a pracovníčky z blízkych nízkopríjmových krajín, teda zo štátov v okrajových častiach Európy. Najmä zo Španielska, Talianska a bývalej Juhoslávie, v prípade bývalých koloniálnych mocností zas z území ich dŕžav. S rastúcou životnou úrovňou štátov južnej Európy sa potom začali obzerať po pracovnej sile v regiónoch, s ktorými do tej doby nemali žiadne, alebo iba minimálne historické väzby.
Náborové kampane doslova položili základy migračným mostom medzi zdrojovými a cieľovými krajinami. Nastolili hlavné migračné smery medzi ekonomicky silnými regiónmi a ich súčasnými významnými zdrojovými krajinami (napríklad Nemecko – Turecko, USA – Mexiko). Tie sú napriek pôvodnému plánu živé dodnes.
(zdroj: Castles, De Haas, Miller, 2014).
Pri ekonomických dôvodoch migrácie a ich analýze by sme mali byť obozretní. Hoci formálne a zvlášť z pohľadu štatistiky ide o ekonomické dôvody, “sýtiť” ich môžu aj iné, mäkšie faktory, ktoré sú v nich skryté. Ide napríklad o životné podmienky v imigračnej krajine, možnosti rozvoja, miera rovnováhy pracovného a súkromné života a podobne.
Pri migrácii je veľmi dôležité správne používať pojmy. Spojenie „ekonomický utečenec“ je nesprávne, hovoríme o ekonomickej migrácii. Definíciu pojmu ekonomický migrant nájdete aj v slovníku Európskej komisie.
KONTEXT 2: Jednou z efektívnych ciest, ako so študentstvom hovoriť o ekonomickej migrácii, je prostredníctvom asociácie so staršími generáciami našich aj ich rodín. Či už pred vstupom alebo po vstupe Slovenska do Európskej únie. Gastarbeiteri v Nemecku či v Taliansku, opatrovateľky či pomocníčky v domácnosti v Rakúsku, babysitterky v Anglicku.
Môžete pritom poukázať na prirodzenosť týchto motivácií dodnes. Napríklad na niektorej z afrických krajín, kde pomerne prudko rastie vzdelanosť najmä medzi mladými ľuďmi a zvlášť v urbánnych centrách – v Rwande, Senegale či na Pobreží Slonoviny. Ruka v ruke s rastúcou úrovňou vzdelanosti v týchto krajinách narastajú aj kariérne ašpirácie mladých ľudí – kto vie viac, očakáva lepšiu prácu, no akosi sa im nedostáva. Ekonomický rozvoj je pomalší než rozvoj vzdelanosti.
Títo ľudia potom prirodzene uvažujú o tom, že sa posunú ďalej. Presne tak, ako to robili naši predkovia a tak, ako to robíme aj my.
Pri migrácii v rámci afrických krajín treba dodať, že väčšina ekonomickej mobility sa deje v rámci Afriky, nie smerom do Európy. Ľudia obvykle zostávajú v rámci svojho regiónu, napríklad vo východnej Afrike smerujú povedzme z Ugandy či Južného Sudánu do regionálneho hubu v Keni. V Západoafrickej únii zas migrujú v rámci pomerne voľného pohybu pracovných síl medzi členskými krajinami, hubom je tam Pobrežie Slonoviny. Z anglofónnej Nigérie či Ghany niektorí odchádzajú do USA, prípadne do Veľkej Británie. Na juhu je pre migrantov a migrantky lákavá Juhoafrická republika, ale pozor – taká Angola je imigračnou krajinou aj pre ľudí z Portugalska!
Napokon – rozhodnutie migrovať nie je ako z nosa do úst, ľudia to nerobia ľahko a radi. Snáď okrem mladých, pre ktorých je to neraz “cesta do sveta”.