Hoci prvotný šok je na mieste, je dôležité, aby ste takéhoto žiaka (pokojne to môže byť aj žiačka) hneď nezahriakli – naopak, vypočujte si ho. Už fakt, že to povedal nahlas, môže znamenať, že chce byť vypočutý a dôveruje vám. Samozrejme, môže ísť aj o obyčajný pokus strhnúť na seba pozornosť, šokovať a/ alebo byť zaujímavý. Tak či onak, zistite, prečo si to myslí.
Odporúčame vám, aby ste v tomto prípade použili podobný postup, aký sa používa pri spätnej väzbe v nenásilnej komunikácii alebo pri JA-výrokoch:
- oceňte jeho/ jej dôveru a úprimnosť,
- zároveň vyjadrite svoje znepokojenie,
- vysvetlite mu/ jej, prečo vás to znepokojuje (napríklad: „Takúto ideológiu vnímam veľmi ohrozujúco. Bojím sa, že tak ako v histórii, nacizmus by mal aj dnes za následok veľa bolesti a smrti ľudí, ktorí boli prenasledovaní a odsúdení na nemilosť len na základe svojej odlišnosti. Bojím sa, že by som to mohol/ mohla byť aj ja a že by som v takom svete musel/ musela žiť.“)
- pomenujte svoje očakávania/ potrebu (napríklad: Na to, aby som vedel/ vedela pochopiť tvoj postoj, by som potreboval/ potrebovala počuť viac dôvodov tvojho presvedčenia. Môj strach mi to zatiaľ nedovoľuje.“)
- dajte mu/ jej nezáväzný návrh (napríklad: „Ak by si mal/ mala záujem o diskusiu, po vyučovacej hodine som ti k dispozícii, môžeme sa o tom porozprávať. Prípadne, ak to zaujíma viacerých a viaceré, o tejto téme sa spolu môžeme porozprávať aj na špeciálnej hodine.)*
*V prípade súhlasu jednotlivca a/ alebo celej pracovnej skupiny či dokonca triedy, zájdite pri príprave na takýto rozhovor či takejto špeciálnej hodiny napríklad za školským psychológom/ školskou psychologičkou. Pomôcť vám môžu napríklad aj mimovládne organizácie alebo vedecko-výskumné strediská, ktoré sa téme vojny a dokumentácii nacistického režimu zaoberajú, napríklad Post Bellum či Ústav pamäti národa.