Deti a mladí ľudia na hodinách najviac rozprávajú vtedy, keď im za to nehrozí žiadna známka. Vtedy sa neboja chybovať a cítia sa bezpečne, lebo to, čo hovoria, nepodlieha formálnemu hodnoteniu.
Vyžaduje si to určitý cvik – zžiť sa s tým, že ich má byť počuť a naučiť sa, ako rozvíjať svoje myšlienky. To sa učia od vás, učiteľov a učiteliek, ale aj od ostatných spolužiakov a spolužiačok. Ak dostávate strohé odpovede, môžete im pomôcť formovať svoje myšlienky do súvetí dvoma spôsobmi. Najskôr tak, že to, čo hovoria, naformulujete vlastnými slovami a opýtate sa ich, či ste to pochopili správne. Ak nie, so záujmom si od nich pýtajte detaily. Po čase už nechajte formulácie viet na nich a opýtajte sa len, čo konkrétne si pod ich slovami môžete predstaviť.