Ak žiaci majú v sebe už zakorenený spôsob “dostávam informácie na podnose” (na rôznych predmetoch), tak je náročnejšie meniť štýl vzdelávania – preto je dobré voliť najprv čiastkové aktivity (zo začiatku to môže byť len nejaká otázka do diskusie, krátka aktivita na spoluprácu) a až následne použiť celohodinové aktivity. Aj keď si vybrali sami druhú možnosť, je to najmä z dôvodu istoty, lebo je to niečo, čo poznajú, majú zažité a ťažšie sa predstavuje niečo iné a zvyká si na to.
Okrem objasnenia zmyslu takejto práce pre oboch žiakov (čo to prináša skupina a aké zručnosti to prináša im ako jednotlivcovi) je dobré im aj popísať, čo sa ukázalo: napr. v prvom prípade dať dieťaťu opis, že vidím, že sa snaží všetko vyriešiť sám – z toho popíšem, že čo konkrétne je to, čo on ešte nevie a práve má možnosť sa teraz to naučiť (prípadne aj dať príklad z pracovného života) – napr. vo väčšine povolaní sa práca musí rozdeliť medzi viacero ľudí a všetci sa musia spoľahnúť na ostatných a dôverovať im, že svoju prácu urobia – vidím, že Ty ešte nevieš nechať niečo na iných a práve to je to, čo by si sa mal do života naučiť a teraz máš možnosť si to práve nacvičiť.
Čo sa týka metód, tak by som v oboch prípadoch odporučila zo začiatku definovanie rolí v skupine – t.j. v prvom prípade (riešiteľ všetkého) má jasnú informáciu, akú funkciu má plniť; v druhom prípade (nesústredený, dopyt po pozornosti) môžete voliť také roly, kde sa môže lepšie zamerať na prácu a/alebo sa naplní jeho potreba pozornosti. V oboch prípadoch si viem predstaviť napr. pridruženú rolu sledovateľa času a informovanie skupiny (ak zvolíš metódu postupných úloh s časovými intervalmi) – v prvom prípade má určitým spôsobom “pod kontrolou” prácu skupiny; v druhom prípade sledovanie času podporuje schopnosť sústredenia a zároveň tým, že hlási čas skupine (sme v polovici; už by sme mali o chvíľu končiť a prejsť na ďalšiu úlohu,…), tak má ich prirodzenú pozornosť a nemusí si ju vydobíjať nežiaducim spôsobom.